No one will go to bed hungry

Drahá Pupi,

tak som opäť tu. A ešte vždy sa cítim podmanivo, tak trocha ako v príbehu, i keď tento krát som si istý, že Vy sa cítite rovnako. A teším sa tomu. Už niekoľko dní som na mieste, kde ma stovky detí oslovujú brother Maťió, ale o tom by som Vám chcel napísať v liste budúcom. Dnes by som sa ešte veľmi rád vrátil k dojmom, ktoré som prežil pred príchodom na toto čarovné miesto.  

A začal by som možno netradične – spievajúcou fontánou. Keď som počul názov tejto atrakcie začal som rozmýšľať nad tým, aký gýč to asi bude. Nakoniec to bol krásny zážitok a veľmi výnimočná chvíľa. Prešli sme parkoviskom, prešli sme kontrolou, prešli sme niečím podobným ako sú naše turnikety, prešli sme kontrolou kontroly, prešli sme kontrolou prvej a druhej kontroly (zamestnať viac ako miliardu ľudí asi nie je jednoduché), prešli sme parkom, prešli sme okolo jazierka a dorazili k štvorcovej fontáne veľkosti asi 5m². Rozhlas hlásil, že tento oceľovo - železný Pavaroti bude spievať o niekoľko minút. Hneď boli všade ľudia. A predstavenie mohlo začať a veru aj začalo. Voda stúpala. Voda klesala (gravitácia tu platí úplne rovnako). Voda rotovala. A to všetko, predstavte si, do rytmu hudby v sprievode fialovej, oranžovej a myslím, že aj zelenej farby. Jedným slovom: strašný gýč (to sú vlastne slová dve). :) Asi sa pýtate drahá Pupi, prečo som písal, že to bolo predstavenie výnimočné. Nuž, pretože ono naozaj výnimočné bolo. Vďaka ľuďom. Kričali, skákali, pískali, vstávali a znova si sadali, tancovali a asi desiatka z nich si na mobilnom telefóne natáčala tu rotujúcu vodu. Vytvorili atmosféru, ktorá navrávala, že ľudia sú tu šťastní (a že národnou hudbou tejto krajiny nie je zvuk klaksónu, ale hluk). A práve tomu by som sa chcel v dnešnom liste venovať – indickému človeku.

Denne stretnem aspoň tisíc úsmevov. Úprimných a krásnych (u nás by sa povedalo „od ucha k uchu“). Tváre sú tu rôzne. Niektoré tmavé ako čierna čokoláda, iné ebenové, či bledé ako biela káva. Hnedé oči, čo sa týka kvantity, nemajú konkurenciu – tvoria obrí monopol. Modré nenájdete, kde tu sa objavia zelené. Muži zvyknú byť zarastení. Tu mi nedá nespomenúť hinduistickú vetvu sikhov, kt. veria, že vlasy a brada sú posvätné a preto ich nikdy nestrihajú. Ženy sú tu veľmi elegantné (čo je na miestne pomery naozaj šokujúce). Rozpustené vlasy sa tu doslova nenosia. Vždy je to vrkoč vhodne doplnený kvetmi, ktoré sú v určitej symbióze s farbou sárí. A to je skutku druhá záhada. A totiž - prach a špina sa tu pestujú všade. V záhradach, v uliciach, na vidieku, v mestách, aj v domoch. A sárí? Sú vždy čisté a žiaria farbami (a to naozaj neviem pochopiť). A teraz späť na začiatok. 

Denne stretnem aspoň tisíc úsmevov. Úprimných a krásnych (u nás by sa povedalo „od ucha k uchu“). Ale črty tváre prezrádzajú aj niečo, čo vlastne človek vidí, keď sa pozrie okolo seba. Pôda je suchá, pestuje sa málo, príroda sa ničí. Táto krajina nevyužíva ani len 15% svojej pôdy. Jej rozloha na mape zaberá necelé 3% v ktorých je natesnaných neuveriteľných vyše 18% obyvateľov celej planéty. Priemerný vek úmrtia na vidieku je podľa miestnych údajov 35 rokov. Keď som sem cestoval natrafil som na krkolomný a pritom zaujímavý pojem. Drahá Pupi, viete čo sú to antropozoonosy? Je to takmer 90 druhov ochorení, ktoré tu prenášajú zvieratá na ľudí. Najostrejšou kosou tejto krajiny sú hlad a choroby. Shakespeare v jednom zo svojich sonetov píše „Srdce a oči urobili pakt, vychádzať v ústrety už stále chcú si.“ a ja myslím, že práve toto je krajina kde obraz, ktorý oči ponúkajú srdcu chcete často zastaviť.

Mám poludnie v bruchu

polnoc v očiach

tak ja meriam hlad.

(indická báseň)

Drahá Pupi. A predsa... Keď si predstavím ako sa títo ľudia úporne držia tej trošky vody a kúsku ryžového poľa, čo majú, ako sa do nich denne opiera slnko, ktoré mi príde, že sa zaseklo v kolmom bode, že poznajú len svoje okolie a samých seba a že sa takto krížia, že čas merajú hladom a aj napriek tomu spievajú, tancujú a milujú smiech a dokážu sa úprimne zabávať na spievajúcej fontáne... Závidím im. Drahá Pupi závidím im ich silu, lásku, veselosť i odhodlanosť. Ich familiárnosť. Ich úsmevy. 

A možno pre Indiu nastanú aj lepšie časy. Parlamentom prešiel zákon s názvom „No one will go to bed hungry“ (nik nepôjde do postele hladní), ktorého cieľom (už podľa názvu) je zastaviť hlad. Parlament v čele so Sonou Ghandiovou uvoľnil obrovské množstvo peňazí za ktoré bude nakupovať základné potraviny a predávať ich za symbolickú cenu domácnostiam. (Napríklad cena múky by mala byť okolo 2 rupií, pričom obchodná cena je takmer 40 rupií. Priemerný zárobok v oblasti, kde sa momentálne nachádzam je pritom cca. 2300 rupií na rodinu. A keď už píšem o mene, nedá mi nespomenúť, že za niekoľko týždňov rupia devalvovala „vo veľkom“. Za 1 euro ste nedávno dostali 70 rupií, dnes ráno by ste zaň dostali rovných 90 rupií.). Samozrejme len budúcnosť ukáže, či tento projekt bude úspešný. Pochybovať sa o ňom dá v mnohých aspektoch a ja veru aj pochybujem. Ale cez to všetko verím. Verím v úsmev tejto krajiny. A napadá mi, že „Sundara surian“ je v miestnom jazyku (Kannada) prekrásne slnko, i keď to s tým teraz veľa spoločného nemá.

Drahá Pupi, teším sa na Váš list a dúfam, že sa máte dobre. Že aj Vy stretávate toľko úsmevov ako ja.

Váš Maťió