Drahá Pupi,
tak
som tu. A byť tu, to je takmer ako byť v príbehu. Nie sú to síce Tolkienove
dobrodružstvá, alebo Guliverove cesty (i keď z hľadiska fyzického na tom
niečo predsa je). Byť tu znamená žiť v siedmom najväčšom štáte sveta
a tomu v podstate aj všetko zodpovedá. Neskutočnú chudobu strieda
neskutočné bohatstvo, túlavých psov (frekvencia ich výskytu je cca. tri kusy na
jednu ulicu) zas obrovské zoo s africkými slonmi a v úplnej
simplifikácii možno povedať, že sa tu strieda všetko so všetkým.
Chvíľami
sa cítim akoby som tu ani nebol. Napríklad bohatšia časť mesta pripomína pekné
milánske štvrte. Alebo raz som vystúpil z auta a cítil som sa ako
v Pamplone počas festivalu San Fermin, keď sa ulicami tohto španielskeho
mesta rútia býky. Oproti mne sa síce nerútili býky, ale autá, autobusy,
motorky, rikše a dokonca aj nejaký ten kôň i kravy. V hlave sa mi
začali miešať všetky dojmy. Pýtal som sa seba „čo asi spraviť“ (i keď troška
pejoratívnejším spôsobom). Nuž, opísať to slovom, napadá mi Joyceho neobľúbená paralýza. Pretože presne tak som tam
moja drahá Pupi zostal stáť - paralyzovaný. Autá i motorky a ostatné
motorové i nemotorové vozidla prešli okolo mňa v sprievode mohutného
zvuku klaksónov. A aby ste dobre rozumeli, netrúbili kvôli mne, trúbili,
pretože tu sa trúbi. A stále. Kto netrúbi, akoby ani nebol odtiaľto. Až
Vám príde, že národnou hudbou tejto krajiny je zvuk klaksónu.
15. augusta som sa v hromadnej doprave
zoznámil so ženou menom Rada. Mohla mať zhruba 20-25 rokov. Akurát sa tu
oslavoval Independent day a tak som radšej hneď na úvod podotkol, že nie
som brit. Rada mi hneď vysvetlila, že u nich tento významný deň predstavuje
slobodu nie len od Britov, ale v podstate od všetkých Európanov, či Američanov.
Nuž, na takúto vetu nenájdete len tak odpoveď, či argument (i keď vplyv Britov,
či iných vyspelých štátov je tu veľmi citeľný). Na záchranu situácie som dodal,
že moja mama, ani babka nepochádzajú z Pakistanu (keďže vzťahy
s týmto severozápadným susedom sú viac než napäté – dokonca keď si
vybavujete víza, tak vo formulároch objavíte otázku, či je Vaša mama, alebo iný
člen rodiny z Pakistanu). Radu to rozosmialo a zvyšok rozhovoru bol
veľmi uvoľnený. Rozprávala mi o jej krajine. Rozprávala mi o jej náboženstve.
Rozprávala mi o tom, že je slobodná. Rozprávala mi o jej rodičoch,
o kastách, nerovnosti. Rozprávala skutku (R)rada. Bolo to pekné a drobné
žieňa. Na sebe mala sviatočné bielo ružové sárí, v strede čela umiestnený
jemný strieborný drahokam a nemôžem opomenúť zlaté náušnice, kt. tvar mal
určite nejakú spojitosť s hinduizmom. Možno Vám napadlo milá Pupi, že
nebola príliš dobre zladená (vždy som obdivoval ako pekne sa obliekate), ale
k jej pleti a korálovo čiernym očiam každá zmes farieb tvorí niečo
krásne.
Spolu s priateľmi sme navštívili aj
niekoľko chrámov. Rád by som Vám tieto návštevy zdokumentoval fotkami aj
zvnútra, ale nie je to možné, keďže prohibícia fotoaparátu a kamery (a aj
topánok, i keď to s tým moc spoločné nemá) v týchto priestoroch
platí globálne. Tak Vám drahá Pupi aspoň opíšem najväčší chrám nachádzajúci sa
v Bangalore. Ako prvé sme pri vstupe do chrámu zaregistrovali podmanivú
melódiu so slovami Hara Krishna. Táto skladba (dlho som uvažoval, či je
pomenovanie skladba v poriadku, ale americký hudobníci The White Stripes
pred niekoľkými rokmi odohrali na koncerte iba jeden tón a nazvali to skladbou
a to je predsa „silný“ precedens) tam hrá určite aj teraz, keď to čítate.
Po desiatich minútach sme si ju spievali úplne všetci (a spieval som si ju aj
dnes pri práci). Dokonalý efekt. Žraločí. Pred samotným chrámom boli dva menšie
chrámy. V každom z nich bola socha hinduistického boha. Sochy, ak to
nie sú zvieratá, sú si veľmi podobné. Zväčša sú čiernej farby, vysoké zhruba
meter a ich oči škúlia. Niektoré majú dve ruky, iné zas štyri. Sú bohato
vyzdobené nádhernými kvetmi rôznych farieb. V jednom z týchto malých
chrámov sedel mních. S ružencom v ruke (k tomu sa ešte vrátim) sa
v polohe lotosového kvetu modlil. Modlitbou bol úplne fascinovaný. Cez seba
mal prehodené biele rúcho a na tvári nakreslený zlatý znak smerujúci od
nosa až po vrchnú časť čela. Jeho tichá tvár nebola ani radostná, ani smutná
a zdalo sa , akoby sa vnútri nepatrne usmieval. Vnútro veľkého chrámu bolo
takmer celé zo žuly (staršie chrámy sú kamenné). Na zemi sedelo veľa ľudí. Bolo
tam niekoľko sôch hinduistických bohov (objavili sa pozlátené sochy). Pri
jednej z nich som sa spolu s jednou dievčinou nechal požehnať.
Nasledoval odchod, kt. bol omnoho komplikovanejší ako sme si mysleli. Najprv sme
museli prejsť (nedobrovoľne) asi dvanástimi obchodíkmi s knihami, vonnými
tyčinkami, či soškami. Nakoniec sme dostali balíček s jedlom na ktorom
stálo „Always remeber Krishna never forget Krishna“. A veru, že sa im to
aj vďaka skladbe darí :)
Toto
najstaršie z hlavných svetových náboženstiev sveta má niektoré prvky viery
veľmi podobné s kresťanstvom. Napríklad ako som spomínal vyššie - ruženec
(samozrejme, modlitba je iná). Predpokladám, že ho prebrali z budhizmu,
a budhizmus ho prebral v 13. storočí od kresťanských misionárov. Aj
samotné požehnanie má niekoľko spoločných čŕt so slávením sviatosti oltárnej.
Brahman spieva, zvoní zvoncami, v druhej ruke drží na tácke sviečku
a dymom požehnáva.
Veľa ľudí považuje hinduizmus za modloslužbu.
Rozmýšľal som o tom, ale nemyslím si to. Keď si predstavím šrámov
(brahmansky askéti) nedá mi nepochybovať o tom. A predsa aj II.
Vatikánsky koncil určil, že každá viera je čiastkovo pravdivá. Ale je tu aj
mnoho sporných otázok. Napríklad chrámy božích služobníc (ktoré fungujú aj
dnes) v ktorých sú dievčatá „k dispozícii“ pre hinduistov. Ale obraz si
musí vytvoriť každý z nás sám.
Okrem
iného musím Vám milá Pupi napísať, že sme navštívili aj sestry sv. Jozefa.
A návšteva to bola krásna. Na privítanie nás čakal slávnostný obed
a novicky nám zaspievali. A ten spev bol úžasný. V momente som
si spomenul na soundtrack k filmu Misia (1986) od E. Moriconeho. To bola nádhera.
Drahá Pupi. Napíšem Vám čoskoro a pevne
verím, že sa máte dobre.
Váš Maťo :)
Váš Maťo :)


tu staroruzovu si si nemohol odpustit co?? :D inak tento clanok by ti urcite aj uverejnili v nejakom lepsom casopise :) si sikovny.. :) Keby ten mnich, ktoreho si opisoval mohol rozpravat, stavim sa, ze by bol so svojim opisom nadmieru spokojny... mozno by ti aj zaspieval piesen Hare Krishna :D very good ;)
OdpovedaťOdstrániť