No one will go to bed hungry

Drahá Pupi,

tak som opäť tu. A ešte vždy sa cítim podmanivo, tak trocha ako v príbehu, i keď tento krát som si istý, že Vy sa cítite rovnako. A teším sa tomu. Už niekoľko dní som na mieste, kde ma stovky detí oslovujú brother Maťió, ale o tom by som Vám chcel napísať v liste budúcom. Dnes by som sa ešte veľmi rád vrátil k dojmom, ktoré som prežil pred príchodom na toto čarovné miesto.  

A začal by som možno netradične – spievajúcou fontánou. Keď som počul názov tejto atrakcie začal som rozmýšľať nad tým, aký gýč to asi bude. Nakoniec to bol krásny zážitok a veľmi výnimočná chvíľa. Prešli sme parkoviskom, prešli sme kontrolou, prešli sme niečím podobným ako sú naše turnikety, prešli sme kontrolou kontroly, prešli sme kontrolou prvej a druhej kontroly (zamestnať viac ako miliardu ľudí asi nie je jednoduché), prešli sme parkom, prešli sme okolo jazierka a dorazili k štvorcovej fontáne veľkosti asi 5m². Rozhlas hlásil, že tento oceľovo - železný Pavaroti bude spievať o niekoľko minút. Hneď boli všade ľudia. A predstavenie mohlo začať a veru aj začalo. Voda stúpala. Voda klesala (gravitácia tu platí úplne rovnako). Voda rotovala. A to všetko, predstavte si, do rytmu hudby v sprievode fialovej, oranžovej a myslím, že aj zelenej farby. Jedným slovom: strašný gýč (to sú vlastne slová dve). :) Asi sa pýtate drahá Pupi, prečo som písal, že to bolo predstavenie výnimočné. Nuž, pretože ono naozaj výnimočné bolo. Vďaka ľuďom. Kričali, skákali, pískali, vstávali a znova si sadali, tancovali a asi desiatka z nich si na mobilnom telefóne natáčala tu rotujúcu vodu. Vytvorili atmosféru, ktorá navrávala, že ľudia sú tu šťastní (a že národnou hudbou tejto krajiny nie je zvuk klaksónu, ale hluk). A práve tomu by som sa chcel v dnešnom liste venovať – indickému človeku.

Denne stretnem aspoň tisíc úsmevov. Úprimných a krásnych (u nás by sa povedalo „od ucha k uchu“). Tváre sú tu rôzne. Niektoré tmavé ako čierna čokoláda, iné ebenové, či bledé ako biela káva. Hnedé oči, čo sa týka kvantity, nemajú konkurenciu – tvoria obrí monopol. Modré nenájdete, kde tu sa objavia zelené. Muži zvyknú byť zarastení. Tu mi nedá nespomenúť hinduistickú vetvu sikhov, kt. veria, že vlasy a brada sú posvätné a preto ich nikdy nestrihajú. Ženy sú tu veľmi elegantné (čo je na miestne pomery naozaj šokujúce). Rozpustené vlasy sa tu doslova nenosia. Vždy je to vrkoč vhodne doplnený kvetmi, ktoré sú v určitej symbióze s farbou sárí. A to je skutku druhá záhada. A totiž - prach a špina sa tu pestujú všade. V záhradach, v uliciach, na vidieku, v mestách, aj v domoch. A sárí? Sú vždy čisté a žiaria farbami (a to naozaj neviem pochopiť). A teraz späť na začiatok. 

Denne stretnem aspoň tisíc úsmevov. Úprimných a krásnych (u nás by sa povedalo „od ucha k uchu“). Ale črty tváre prezrádzajú aj niečo, čo vlastne človek vidí, keď sa pozrie okolo seba. Pôda je suchá, pestuje sa málo, príroda sa ničí. Táto krajina nevyužíva ani len 15% svojej pôdy. Jej rozloha na mape zaberá necelé 3% v ktorých je natesnaných neuveriteľných vyše 18% obyvateľov celej planéty. Priemerný vek úmrtia na vidieku je podľa miestnych údajov 35 rokov. Keď som sem cestoval natrafil som na krkolomný a pritom zaujímavý pojem. Drahá Pupi, viete čo sú to antropozoonosy? Je to takmer 90 druhov ochorení, ktoré tu prenášajú zvieratá na ľudí. Najostrejšou kosou tejto krajiny sú hlad a choroby. Shakespeare v jednom zo svojich sonetov píše „Srdce a oči urobili pakt, vychádzať v ústrety už stále chcú si.“ a ja myslím, že práve toto je krajina kde obraz, ktorý oči ponúkajú srdcu chcete často zastaviť.

Mám poludnie v bruchu

polnoc v očiach

tak ja meriam hlad.

(indická báseň)

Drahá Pupi. A predsa... Keď si predstavím ako sa títo ľudia úporne držia tej trošky vody a kúsku ryžového poľa, čo majú, ako sa do nich denne opiera slnko, ktoré mi príde, že sa zaseklo v kolmom bode, že poznajú len svoje okolie a samých seba a že sa takto krížia, že čas merajú hladom a aj napriek tomu spievajú, tancujú a milujú smiech a dokážu sa úprimne zabávať na spievajúcej fontáne... Závidím im. Drahá Pupi závidím im ich silu, lásku, veselosť i odhodlanosť. Ich familiárnosť. Ich úsmevy. 

A možno pre Indiu nastanú aj lepšie časy. Parlamentom prešiel zákon s názvom „No one will go to bed hungry“ (nik nepôjde do postele hladní), ktorého cieľom (už podľa názvu) je zastaviť hlad. Parlament v čele so Sonou Ghandiovou uvoľnil obrovské množstvo peňazí za ktoré bude nakupovať základné potraviny a predávať ich za symbolickú cenu domácnostiam. (Napríklad cena múky by mala byť okolo 2 rupií, pričom obchodná cena je takmer 40 rupií. Priemerný zárobok v oblasti, kde sa momentálne nachádzam je pritom cca. 2300 rupií na rodinu. A keď už píšem o mene, nedá mi nespomenúť, že za niekoľko týždňov rupia devalvovala „vo veľkom“. Za 1 euro ste nedávno dostali 70 rupií, dnes ráno by ste zaň dostali rovných 90 rupií.). Samozrejme len budúcnosť ukáže, či tento projekt bude úspešný. Pochybovať sa o ňom dá v mnohých aspektoch a ja veru aj pochybujem. Ale cez to všetko verím. Verím v úsmev tejto krajiny. A napadá mi, že „Sundara surian“ je v miestnom jazyku (Kannada) prekrásne slnko, i keď to s tým teraz veľa spoločného nemá.

Drahá Pupi, teším sa na Váš list a dúfam, že sa máte dobre. Že aj Vy stretávate toľko úsmevov ako ja.

Váš Maťió

Always remember Krishna

Drahá Pupi,

            tak som tu. A byť tu, to je takmer ako byť v príbehu. Nie sú to síce Tolkienove dobrodružstvá, alebo Guliverove cesty (i keď z hľadiska fyzického na tom niečo predsa je). Byť tu znamená žiť v siedmom najväčšom štáte sveta a tomu v podstate aj všetko zodpovedá. Neskutočnú chudobu strieda neskutočné bohatstvo, túlavých psov (frekvencia ich výskytu je cca. tri kusy na jednu ulicu) zas obrovské zoo s africkými slonmi a v úplnej simplifikácii možno povedať, že sa tu strieda všetko so všetkým.

            Chvíľami sa cítim akoby som tu ani nebol. Napríklad bohatšia časť mesta pripomína pekné milánske štvrte. Alebo raz som vystúpil z auta a cítil som sa ako v Pamplone počas festivalu San Fermin, keď sa ulicami tohto španielskeho mesta rútia býky. Oproti mne sa síce nerútili býky, ale autá, autobusy, motorky, rikše a dokonca aj nejaký ten kôň i kravy. V hlave sa mi začali miešať všetky dojmy. Pýtal som sa seba „čo asi spraviť“ (i keď troška pejoratívnejším spôsobom). Nuž, opísať to slovom, napadá mi Joyceho neobľúbená paralýza. Pretože presne tak som tam moja drahá Pupi zostal stáť - paralyzovaný. Autá i motorky a ostatné motorové i nemotorové vozidla prešli okolo mňa v sprievode mohutného zvuku klaksónov. A aby ste dobre rozumeli, netrúbili kvôli mne, trúbili, pretože tu sa trúbi. A stále. Kto netrúbi, akoby ani nebol odtiaľto. Až Vám príde, že národnou hudbou tejto krajiny je zvuk klaksónu.

15. augusta som sa v hromadnej doprave zoznámil so ženou menom Rada. Mohla mať zhruba 20-25 rokov. Akurát sa tu oslavoval Independent day a tak som radšej hneď na úvod podotkol, že nie som brit. Rada mi hneď vysvetlila, že u nich tento významný deň predstavuje slobodu nie len od Britov, ale v podstate od všetkých Európanov, či Američanov. Nuž, na takúto vetu nenájdete len tak odpoveď, či argument (i keď vplyv Britov, či iných vyspelých štátov je tu veľmi citeľný). Na záchranu situácie som dodal, že moja mama, ani babka nepochádzajú z Pakistanu (keďže vzťahy s týmto severozápadným susedom sú viac než napäté – dokonca keď si vybavujete víza, tak vo formulároch objavíte otázku, či je Vaša mama, alebo iný člen rodiny z Pakistanu). Radu to rozosmialo a zvyšok rozhovoru bol veľmi uvoľnený. Rozprávala mi o jej krajine. Rozprávala mi o jej náboženstve. Rozprávala mi o tom, že je slobodná. Rozprávala mi o jej rodičoch, o kastách, nerovnosti. Rozprávala skutku (R)rada. Bolo to pekné a drobné žieňa. Na sebe mala sviatočné bielo ružové sárí, v strede čela umiestnený jemný strieborný drahokam a nemôžem opomenúť zlaté náušnice, kt. tvar mal určite nejakú spojitosť s hinduizmom. Možno Vám napadlo milá Pupi, že nebola príliš dobre zladená (vždy som obdivoval ako pekne sa obliekate), ale k jej pleti a korálovo čiernym očiam každá zmes farieb tvorí niečo krásne.

Spolu s priateľmi sme navštívili aj niekoľko chrámov. Rád by som Vám tieto návštevy zdokumentoval fotkami aj zvnútra, ale nie je to možné, keďže prohibícia fotoaparátu a kamery (a aj topánok, i keď to s tým moc spoločné nemá) v týchto priestoroch platí globálne. Tak Vám drahá Pupi aspoň opíšem najväčší chrám nachádzajúci sa v Bangalore. Ako prvé sme pri vstupe do chrámu zaregistrovali podmanivú melódiu so slovami Hara Krishna. Táto skladba (dlho som uvažoval, či je pomenovanie skladba v poriadku, ale americký hudobníci The White Stripes pred niekoľkými rokmi odohrali na koncerte iba jeden tón a nazvali to skladbou a to je predsa „silný“ precedens) tam hrá určite aj teraz, keď to čítate. Po desiatich minútach sme si ju spievali úplne všetci (a spieval som si ju aj dnes pri práci). Dokonalý efekt. Žraločí. Pred samotným chrámom boli dva menšie chrámy. V každom z nich bola socha hinduistického boha. Sochy, ak to nie sú zvieratá, sú si veľmi podobné. Zväčša sú čiernej farby, vysoké zhruba meter a ich oči škúlia. Niektoré majú dve ruky, iné zas štyri. Sú bohato vyzdobené nádhernými kvetmi rôznych farieb. V jednom z týchto malých chrámov sedel mních. S ružencom v ruke (k tomu sa ešte vrátim) sa v polohe lotosového kvetu modlil. Modlitbou bol úplne fascinovaný. Cez seba mal prehodené biele rúcho a na tvári nakreslený zlatý znak smerujúci od nosa až po vrchnú časť čela. Jeho tichá tvár nebola ani radostná, ani smutná a zdalo sa , akoby sa vnútri nepatrne usmieval. Vnútro veľkého chrámu bolo takmer celé zo žuly (staršie chrámy sú kamenné). Na zemi sedelo veľa ľudí. Bolo tam niekoľko sôch hinduistických bohov (objavili sa pozlátené sochy). Pri jednej z nich som sa spolu s jednou dievčinou nechal požehnať. Nasledoval odchod, kt. bol omnoho komplikovanejší ako sme si mysleli. Najprv sme museli prejsť (nedobrovoľne) asi dvanástimi obchodíkmi s knihami, vonnými tyčinkami, či soškami. Nakoniec sme dostali balíček s jedlom na ktorom stálo „Always remeber Krishna never forget Krishna“. A veru, že sa im to aj vďaka skladbe darí :)

            Toto najstaršie z hlavných svetových náboženstiev sveta má niektoré prvky viery veľmi podobné s kresťanstvom. Napríklad ako som spomínal vyššie - ruženec (samozrejme, modlitba je iná). Predpokladám, že ho prebrali z budhizmu, a budhizmus ho prebral v 13. storočí od kresťanských misionárov. Aj samotné požehnanie má niekoľko spoločných čŕt so slávením sviatosti oltárnej. Brahman spieva, zvoní zvoncami, v druhej ruke drží na tácke sviečku a dymom požehnáva.

Veľa ľudí považuje hinduizmus za modloslužbu. Rozmýšľal som o tom, ale nemyslím si to. Keď si predstavím šrámov (brahmansky askéti) nedá mi nepochybovať o tom. A predsa aj II. Vatikánsky koncil určil, že každá viera je čiastkovo pravdivá. Ale je tu aj mnoho sporných otázok. Napríklad chrámy božích služobníc (ktoré fungujú aj dnes) v ktorých sú dievčatá „k dispozícii“ pre hinduistov. Ale obraz si musí vytvoriť každý z nás sám.

            Okrem iného musím Vám milá Pupi napísať, že sme navštívili aj sestry sv. Jozefa. A návšteva to bola krásna. Na privítanie nás čakal slávnostný obed a novicky nám zaspievali. A ten spev bol úžasný. V momente som si spomenul na soundtrack k filmu Misia (1986) od E. Moriconeho. To bola nádhera.

Drahá Pupi. Napíšem Vám čoskoro a pevne verím, že sa máte dobre.

Váš Maťo :)